Rozmýšľam, o čom mám písať. Z tých júlových Cestičiek.
O tom, že na nich človek prekonáva svoje hranice, častokrát o tom ani nevie, o zmene hovorí ten dobrý pocit, ktorý má po nejakej hre?
O tom, že na pár dní sa stretli veľkí a malí a týchto 80 ľudí sa spolu hrali na korytnačky (áno, priznávam, preložila som si to z češtiny, pôvodný názov 'želvičky') s obrovským zapálením pre hru, čo sa prejavilo tým, že ste zrazu zistili, ako sedíte na hlave vašej obeti?
O tom, že aj keď ste sa celí vykúpali (nechtiac a v oblečení) a ešte vás pri tom aj zachytil všadeprítomný investigatívny reportér (iniciály V.B.), vôbec vám to nezabránilo pokračovať ďalej?
O tom, že po skončení tábora sa vám nechce ísť za nič na svete domov a tak si ho spolu s cestičkármi ešte dobrovoľne predĺžite?
O tom, že napriek tomu, že sa snažíte držať si líniu (ehmmm), si dáte na raňajky asi 4 chleby, pretože tie pomazánky sú jednoducho neprekonateľné? (a dali by ste si aj viac, ale línia je línia :-) )
O tom, že 1 kilometer idete asi pol hodinu, lebo Hermínka je príliš smädná a treba ju neustále napájať? (Hermínka je auto, nie žena) O tom, že vám to absolútne neprekáža, napriek tomu, že je to na ceste za kúpaním sa v rybníku? (veď tam predsa sedíte s cestičkármi!)
O tom, že sa na konci tábora totálne obžeriete, že vám jedlo lezie aj očami a nosom?
O tom, že hoci máte na sebe biele veci a viete, že už asi biele nikdy nebudú, máčate si ruky vo farbe a s blaženým úsmevom na tvári sa snažíte zafarbiť ostatných (a oni vás)?
Alebo mám písať o tom, ako sedíte hore na skale hoci máte strach z výšok?
Ako sa vás po návrate kvôli modrinám na nohách pýtajú, kto vám tak ubližuje a vy len spokojne odpoviete 'bola som na cestičkách'
Ako v noci vidíte aj tú najmenšiu hviezdu na nebi?
Ako máte pocit, že týchto výnimočných ľudí musíte ešte raz stretnúť?
No, ja fakt neviem, o čom mám písať.
Katica
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|